Globálny etický kódex pre cestovný ruch

UNWTO sa riadi vierou, že cestovný ruch môže zmysluplne prispieť k životu ľudí a našej planéte. Toto presvedčenie je v centre globálneho etického kódexu cestovného ruchu, mapy rozvoja cestovného ruchu. Vyzývam všetkých, aby si prečítali, rozposlali a prijali tento kódex v prospech turistov, cestovných kancelárií, hostiteľských komunít a ich prostredia na celom svete.

Kodex pre cestovný ruch 2020

Globálny etický kódex pre cestovný ruch (GCET) je základným referenčným rámcom pre zodpovedný a udržateľný cestovný ruch. Jeho cieľom je pomôcť vládam, cestovnému ruchu, spoločenstvám a turistom pomôcť maximalizovať výhody tohto odvetvia a zároveň minimalizovať jeho potenciálne negatívny vplyv na životné prostredie, kultúrne dedičstvo a spoločnosti na celom svete.

Prijatie Valným zhromaždením Svetovej organizácie cestovného ruchu v roku 1999 a jeho uznanie OSN o dva roky neskôr výslovne povzbudilo UNWTO, aby podporovalo účinné sledovanie jeho ustanovení. Hoci kódex nie je právne záväzný, predstavuje mechanizmus dobrovoľnej implementácieuznaním úlohy Svetového výboru pre etiku cestovného ruchu (WCTE), ktorej môžu zainteresované strany predložiť záležitosti týkajúce sa uplatňovania a interpretácie dokumentu.

Princípy kódexu sa týkajú rozsiahlych ekonomických, sociálnych, kultúrnych a environmentálnych zložiek cestovného ruchu a cestovného ruchu:

 

Článok 1

Príspevok cestovného ruchu k vzájomnému porozumeniu a úcte medzi národmi a spoločnosťami

1. Porozumenie a podpora etických hodnôt spoločných pre ľudstvo s postojom tolerancie a rešpektovania rozmanitosti náboženských, filozofických a morálnych presvedčení sú základom a dôsledkom zodpovedného cestovného ruchu; zúčastnené strany v oblasti rozvoja cestovného ruchu a samotní turisti by mali dodržiavať sociálne a kultúrne tradície a postupy všetkých národov vrátane menšinových a domorodých obyvateľov a uznávať ich hodnotu;

2. Činnosti v oblasti cestovného ruchu by sa mali vykonávať v súlade s vlastnosťami a tradíciami hostiteľských regiónov a krajín as ohľadom na ich zákony, prax a zvyky;

3. Hostiteľské spoločenstvá na jednej strane a miestni odborníci na strane druhej by sa mali zoznámiť s turistami, ktorí ich navštívia, a rešpektovať ich a zisťujú ich životný štýl, vkus a očakávania; vzdelávanie a odborná príprava poskytované odborníkom prispievajú k pohostinnému prijatiu;

4.Úlohou verejných orgánov je poskytovať ochranu turistom a návštevníkom a ich veciam; musia venovať osobitnú pozornosť bezpečnosti zahraničných turistov z dôvodu osobitnej zraniteľnosti, ktorú môžu mať; mali by uľahčovať zavádzanie konkrétnych prostriedkov informácií, prevencie, bezpečnosti, poistenia a pomoci v súlade s ich potrebami; akékoľvek útoky, útoky, únosy alebo hrozby proti turistom alebo pracovníkom v odvetví cestovného ruchu, ako aj úmyselné zničenie turistických zariadení alebo prvkov kultúrneho alebo prírodného dedičstva by sa mali prísne odsúdiť a potrestať v súlade s ich príslušnými vnútroštátnymi právnymi predpismi;

5.Pri cestovaní by turisti a návštevníci nemali dopúšťať sa žiadneho trestného činu ani konania, ktoré sa považuje za trestné podľa zákonov navštívenej krajiny, a zdržať sa konania, ktoré miestne obyvateľstvo považuje za urážlivé alebo poškodzujúce alebo pravdepodobne poškodiť miestne životné prostredie; mali by sa zdržať akéhokoľvek obchodovania s nezákonnými drogami, zbraňami, starožitnosťami, chránenými druhmi a výrobkami a látkami, ktoré sú nebezpečné alebo zakázané vnútroštátnymi predpismi;

6. Turisti a návštevníci sú povinní oboznámiť sa ešte pred odchodom s charakteristikami krajín, ktoré sa chystajú navštíviť; musia si byť vedomé zdravotných a bezpečnostných rizík spojených s akýmkoľvek cestovaním mimo ich obvyklého prostredia a musia sa správať takým spôsobom, aby sa tieto riziká minimalizovali.

 

Článok 2

Cestovný ruch ako prostriedok individuálneho a kolektívneho naplnenia

1. Cestovný ruch, činnosť, ktorá sa najčastejšie spája s odpočinkom a relaxáciou, športom a prístupom ku kultúre a prírode, by sa mal plánovať a vykonávať ako privilegovaný prostriedok individuálneho a kolektívneho naplnenia; ak sa praktizuje s dostatočne otvorenou mysľou, je to nenahraditeľný faktor sebevzdelania, vzájomnej tolerancie a učenia sa o legitímnych rozdieloch medzi národmi a kultúrami a ich rozmanitosti;

2. Aktivity cestovného ruchu by mali rešpektovať rovnosť mužov a žien; mali by presadzovať ľudské práva a najmä individuálne práva najzraniteľnejších skupín, najmä detí, starších ľudí, osôb so zdravotným postihnutím, etnických menšín a domorodého obyvateľstva;

3.Vykorisťovanie ľudí v akejkoľvek forme, najmä sexuálne, najmä ak sa týka detí, je v rozpore so základnými cieľmi cestovného ruchu a je negáciou cestovného ruchu; v súlade s medzinárodným právom by sa preto malo proti nemu energicky bojovať v spolupráci so všetkými dotknutými štátmi a malo by sa bez toho, aby boli koncesie, sankcionovať vnútroštátnymi právnymi predpismi navštívených krajín a krajín páchateľov týchto činov, a to aj vtedy, keď sa vykonávajú mimo zahraničia;

4. Cestovanie na účely náboženstva, zdravia, vzdelávania a kultúrnych alebo jazykových výmen je obzvlášť prospešnou formou cestovného ruchu, ktorá si zaslúži podporu.

5.Malo by sa podporovať zavedenie osnov do vzdelávania o hodnote turistických výmen, ich hospodárskych, sociálnych a kultúrnych výhodách, ako aj o ich rizikách.

 

Článok 3

Cestovný ruch, faktor trvalo udržateľného rozvoja

1. Všetky zúčastnené strany v oblasti rozvoja cestovného ruchu by mali chrániť prírodné prostredie s cieľom dosiahnuť zdravý, trvalý a udržateľný hospodársky rast zameraný na spravodlivé uspokojenie potrieb a ašpirácií súčasných a budúcich generácií;

2. Všetky formy rozvoja cestovného ruchu, ktoré vedú k šetreniu vzácnych a vzácnych zdrojov, najmä vody a energie, ako aj k tomu, aby sa v najväčšej možnej miere zabránilo tvorbe odpadu, by mali mať prioritu a mali by byť podporované vnútroštátnymi, regionálnymi a miestnymi verejnými orgánmi;

3.Malo by sa usilovať o ohromujúce časové a priestorové toky turistov a návštevníkov, najmä tie, ktoré sú výsledkom platenej dovolenky a školských prázdnin, a rovnomernejšie rozdelenie dovoleniek, aby sa znížil tlak turistickej činnosti na životné prostredie a zvýšil sa jej priaznivý vplyv na životné prostredie. cestovný ruch a miestne hospodárstvo;

4.Infraštruktúra cestovného ruchu by sa mala navrhnúť a turistické aktivity by sa mali plánovať tak, aby chránili prírodné dedičstvo zložené z ekosystémov a biodiverzity a chránili ohrozené druhy voľne žijúcich živočíchov; zúčastnené strany v oblasti rozvoja cestovného ruchu, a najmä odborníci, by sa mali dohodnúť na zavedení obmedzení alebo obmedzení svojich činností, ak sa vykonávajú v osobitne citlivých oblastiach: púštne, polárne alebo vysokohorské regióny, pobrežné oblasti, tropické lesy alebo mokrade, vhodné pre vytváranie prírodných rezervácií alebo chránených území;

5.Prírodný cestovný ruch a ekoturistika sa považujú za zvlášť vhodné na obohatenie a zlepšenie postavenia cestovného ruchu za predpokladu, že rešpektujú prírodné dedičstvo a miestne obyvateľstvo a sú v súlade s prepravnou kapacitou miest.

 

Článok 4

Cestovný ruch, užívateľ kultúrneho dedičstva ľudstva a prispievajúci k jeho rozvoju

1. Turistické zdroje patria k spoločnému dedičstvu ľudstva; komunity, na území ktorých sa nachádzajú, majú voči nim osobitné práva a povinnosti;

2. Politiky a činnosti cestovného ruchu by sa mali vykonávať s ohľadom na umelecké, archeologické a kultúrne dedičstvo, ktoré by mali chrániť a odovzdávať budúcim generáciám; osobitná pozornosť by sa mala venovať zachovaniu a modernizácii pamiatok, svätých miest a múzeí, ako aj archeologických a historických miest, ktoré musia byť široko otvorené turistickým návštevám; mal by sa podporovať prístup verejnosti k kultúrnym statkom a pamiatkam v súkromnom vlastníctve, s ohľadom na práva ich vlastníkov, ako aj k náboženským stavbám bez toho, aby boli dotknuté bežné potreby uctievania;

3.Finančné zdroje pochádzajúce z návštev kultúrnych pamiatok a pamiatok by sa mali aspoň čiastočne využívať na udržiavanie, ochranu, rozvoj a zdobenie tohto dedičstva;

4. Činnosť v oblasti cestovného ruchu by sa mala plánovať tak, aby umožňovala prežitie a rozkvet tradičných kultúrnych produktov, remesiel a folklóru, a nie aby spôsobovala degeneráciu a štandardizáciu.

 

Článok 5

Cestovný ruch, výhodná činnosť pre hostiteľské krajiny a komunity

1. Miestne obyvateľstvo by malo byť spojené s činnosťami cestovného ruchu a spravodlivo sa podieľať na hospodárskych, sociálnych a kultúrnych výhodách, ktoré vytvárajú, a najmä na vytváraní priamych a nepriamych pracovných miest, ktoré z nich vyplývajú;

2. politiky cestovného ruchu by sa mali uplatňovať takým spôsobom, aby pomohli zvýšiť životnú úroveň obyvateľov navštívených regiónov a vyhovieť ich potrebám; Cieľom plánovacieho a architektonického prístupu k letoviskám a ubytovaniu v oblasti cestovného ruchu a ich prevádzkovania by malo byť ich začlenenie do najväčšej možnej miery do miestnej hospodárskej a sociálnej štruktúry; v prípade rovnakých zručností by sa mala uprednostniť miestna pracovná sila;

3.Osobitná pozornosť by sa mala venovať osobitným problémom pobrežných a ostrovných území a zraniteľným vidieckym alebo horským regiónom, pre ktoré je cestovný ruch často zriedkavou príležitosťou na rozvoj vzhľadom na úpadok tradičných hospodárskych činností;

4. Odborníci v oblasti cestovného ruchu, najmä investori, ktorí sa riadia nariadeniami stanovenými orgánmi verejnej moci, by mali vykonávať štúdie o vplyve svojich rozvojových projektov na životné prostredie a prírodné prostredie; mali by tiež s najväčšou transparentnosťou a objektívnosťou poskytovať informácie o svojich budúcich programoch a ich predvídateľných dôsledkoch a podporovať dialóg o ich obsahu s dotknutým obyvateľstvom;

 

Článok 6

Povinnosti zainteresovaných strán v rozvoji cestovného ruchu

1. Odborníci v cestovnom ruchu sú povinní poskytovať turistom objektívne a čestné informácie o ich cieľovom mieste a podmienkach cestovania, pohostinnosti a pobytu; mali by zabezpečiť, aby zmluvné doložky navrhované pre ich zákazníkov boli ľahko zrozumiteľné, pokiaľ ide o povahu, cenu a kvalitu služieb, ktoré sa zaväzujú poskytovať, a finančnú náhradu, ktorú majú zaplatiť v prípade jednostranného porušenia zmluvy z ich strany;

2.Odborníci v oblasti cestovného ruchu, pokiaľ to závisí od nich, by mali v spolupráci s orgánmi verejnej moci prejavovať obavy v súvislosti s bezpečnosťou a bezpečnosťou, prevenciou nehôd, ochranou zdravia a bezpečnosťou potravín tých, ktorí hľadajú svoje služby; rovnako by mali zabezpečiť existenciu vhodných systémov poistenia a pomoci; mali by prijať ohlasovacie povinnosti stanovené vnútroštátnymi predpismi a zaplatiť primeranú kompenzáciu v prípade nedodržania svojich zmluvných povinností;

3. Odborníci v oblasti cestovného ruchu, pokiaľ to závisí od nich, by mali prispievať k kultúrnemu a duchovnému naplneniu turistov a umožniť im počas svojich ciest praktizovať svoje náboženstvá;

4.Verejné orgány produkujúcich štátov a hostiteľských krajín by v spolupráci s príslušnými odborníkmi a ich združeniami mali zabezpečiť zavedenie potrebných mechanizmov na repatriáciu turistov v prípade bankrotu podniku, ktorý organizoval ich cesty;

5.Vlády majú právo - a povinnosť - najmä v prípade krízy, informovať svojich štátnych príslušníkov o zložitých okolnostiach alebo dokonca o nebezpečenstvách, s ktorými sa môžu stretnúť počas svojich ciest do zahraničia; sú však zodpovedné za vydávanie takýchto informácií bez toho, aby boli neoprávnene alebo zveličene poškodené odvetvia cestovného ruchu hostiteľských krajín a záujmy ich vlastných prevádzkovateľov; obsah cestovných rád by sa preto mal vopred prerokovať s orgánmi hostiteľských krajín a príslušnými odborníkmi; formulované odporúčania by mali byť prísne úmerné závažnosti situácií, s ktorými sa stretávajú, a obmedzovať sa na geografické oblasti, v ktorých vznikla neistota; takéto odporúčania by sa mali kvalifikovať alebo zrušiť hneď, ako to umožní návrat k normálnosti;

6.Tlač a najmä špecializovaná cestovná tlač a ďalšie médiá vrátane moderných prostriedkov elektronickej komunikácie by mali vydávať čestné a vyvážené informácie o udalostiach a situáciách, ktoré by mohli ovplyvniť tok turistov; mali by tiež poskytovať spotrebiteľom služieb cestovného ruchu presné a spoľahlivé informácie; na tento účel by sa mali vyvinúť a používať nové komunikačné a elektronické obchodné technológie; ako v prípade médií, nemali by v žiadnom prípade propagovať sexuálnu turistiku

 

Článok 7

Právo na cestovný ruch

1. Vyhliadka na priamy a osobný prístup k objavovaniu a využívaniu zdrojov planéty predstavuje rovnako otvorené právo pre všetkých obyvateľov sveta; stále rozsiahlejšia účasť na národnom a medzinárodnom cestovnom ruchu by sa mala považovať za jedno z najlepších možných prejavov trvalo udržateľného rastu voľného času a nemalo by sa mu prekážať;

2. Univerzálne právo na cestovný ruch sa musí považovať za dôsledok práva na odpočinok a voľný čas vrátane primeraného obmedzenia pracovného času a pravidelných platených dovoleniek zaručeného článkom 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a článkom 7.d Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach;

3.Sociálny cestovný ruch, a najmä asociačný cestovný ruch, ktorý uľahčuje rozsiahly prístup k voľnému času, cestovaniu a dovolenkám, by sa mal rozvíjať s podporou verejných orgánov;

4. Mal by sa podporovať a uľahčovať rodinný, mládežnícky, študentský a seniorský cestovný ruch a cestovný ruch pre ľudí so zdravotným postihnutím

 

Článok 8

Sloboda turistického pohybu

1. Turisti a návštevníci by mali mať v súlade s medzinárodným právom a vnútroštátnymi právnymi predpismi prospech z slobody pohybu vo svojich krajinách az jedného štátu do druhého v súlade s článkom 13 Všeobecnej deklarácie ľudských práv; mali by mať prístup na miesta tranzitu a pobytu a na turistické a kultúrne miesta bez toho, aby boli vystavení nadmerným formálnym nátlakom alebo diskriminácii;

2. Turisti a návštevníci by mali mať prístup ku všetkým dostupným formám komunikácie, interným alebo externým; mali by mať prospech z rýchleho a ľahkého prístupu k miestnym správnym, právnym a zdravotným službám; mali by mať možnosť slobodne kontaktovať konzulárnych zástupcov svojich krajín pôvodu v súlade s platnými diplomatickými dohovormi;

3.Turisti a návštevníci by mali mať rovnaké práva ako občania navštívenej krajiny, pokiaľ ide o dôvernosť osobných údajov a informácií, ktoré sa ich týkajú, najmä ak sa uchovávajú elektronicky;

4. Administratívne postupy týkajúce sa hraničných priechodov, či už patria do právomoci štátov alebo sú výsledkom medzinárodných dohôd, ako sú víza alebo zdravotné a colné formality, by sa mali podľa možnosti upraviť tak, aby uľahčovali maximálnu slobodu cestovania. a rozšírený prístup k medzinárodnému cestovnému ruchu; mali by sa podporovať dohody medzi skupinami krajín o harmonizácii a zjednodušení týchto postupov; osobitné dane a odvody, ktoré znevýhodňujú odvetvie cestovného ruchu a znižujú jeho konkurencieschopnosť, by sa mali postupne ukončiť alebo opraviť;

5. Pokiaľ to umožňuje ekonomická situácia krajín, z ktorých prichádzajú, cestujúci by mali mať prístup k emisným kvótam konvertibilných mien potrebných na ich cesty.

 

Článok 9

Práva pracovníkov a podnikateľov v cestovnom ruchu

1. Základné práva platených a samostatne zárobkovo činných osôb v odvetví cestovného ruchu a súvisiace činnosti by sa mali zaručiť pod dohľadom vnútroštátnych a miestnych správ, a to ako v ich domovských štátoch, tak v hostiteľských krajinách, s osobitnou starostlivosťou, osobitné obmedzenia spojené najmä so sezónnosťou ich činnosti, globálnym rozmerom ich priemyslu a flexibilitou, ktorá sa od nich často vyžaduje vzhľadom na povahu ich práce;

2.Mzdové a samostatne zárobkovo činné osoby v odvetví cestovného ruchu a súvisiace činnosti majú právo a povinnosť získať primerané počiatočné a priebežné vzdelávanie; mala by sa im poskytnúť primeraná sociálna ochrana; neistota v zamestnaní by sa mala podľa možnosti obmedziť; sezónnym pracovníkom v tomto odvetví by sa mal poskytnúť osobitný štatút s osobitným zreteľom na ich sociálne zabezpečenie;

3. Akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, za predpokladu, že má potrebné schopnosti a zručnosti, by mala mať podľa existujúcich vnútroštátnych právnych predpisov právo rozvíjať odbornú činnosť v oblasti cestovného ruchu; podnikatelia a investori - najmä v oblasti malých a stredných podnikov - by mali mať nárok na voľný prístup do odvetvia cestovného ruchu s minimálnymi zákonnými alebo administratívnymi obmedzeniami;

4.Výmeny skúseností ponúkané výkonným pracovníkom a pracovníkom z rôznych krajín, či už plateným alebo nie, prispievajú k rozvoju odvetvia svetového cestovného ruchu; tieto pohyby by sa mali podľa možnosti uľahčovať v súlade s uplatniteľnými vnútroštátnymi zákonmi a medzinárodnými dohovormi;

5.Ako nenahraditeľný faktor solidarity pri rozvoji a dynamickom rozvoji medzinárodných výmen by nadnárodné podniky v odvetví cestovného ruchu nemali využívať dominantné postavenie, ktoré niekedy zaujímajú; mali by sa vyhnúť tomu, aby sa stali umeleckými nástrojmi kultúrnych a sociálnych modelov uložených hostiteľským spoločenstvám; výmenou za ich slobodu investovania a obchodu, ktoré by sa mali v plnej miere uznať, by sa mali zapojiť do miestneho rozvoja a vyhnúť sa nadmernému repatriácii svojich ziskov alebo indukovaného dovozu zníženiu ich príspevku do hospodárstiev, v ktorých sú usadené. ;

6.Partnerstvo a nadviazanie vyvážených vzťahov medzi podnikmi producentských a prijímajúcich krajín prispievajú k trvalo udržateľnému rozvoju cestovného ruchu a spravodlivému rozdeleniu výhod jeho rastu.

 

Článok 10

Implementácia zásad globálneho etického kódexu pre cestovný ruch

1. Verejné a súkromné ​​zainteresované strany v oblasti rozvoja cestovného ruchu by mali spolupracovať pri vykonávaní týchto zásad a monitorovať ich účinné uplatňovanie;

2. Zainteresované strany v rozvoji cestovného ruchu by mali uznať úlohu medzinárodných inštitúcií, medzi ktoré patrí Svetová organizácia cestovného ruchu na prvom mieste, a mimovládnych organizácií s právomocou v oblasti podpory a rozvoja cestovného ruchu, ochrany ľudských práv, životného prostredia alebo zdravia. , pri náležitom rešpektovaní všeobecných zásad medzinárodného práva;

3. Rovnaké zainteresované strany by mali preukázať svoj úmysel postúpiť akékoľvek spory týkajúce sa uplatňovania alebo výkladu globálneho etického kódexu pre cestovný ruch na zmierovacie konanie nestrannému tretiemu orgánu známemu ako Svetový výbor pre etiku v cestovnom ruchu.

Zdroj: www.unwto.org/global-code-of-ethics-for-tourism